HAIKU

Tentoraz sme si vybrali ako inšpiráciu krajinu vychádzajúceho slnka, konkrétne veľmi špecifickú básnickú formu, ktorá sa volá HAIKU 俳句.
Priniesť výsostne literárnu formu na javisko je pre nás veľká výzva a sami sme zvedaví, ako to dopadne...

Básne Haiku majú formálne jednoduchú formu.
Tri riadky s počtom slabík 5-7-5.

Znie to jednoducho, realita je však očosi zložitejšia. V japončine nie sú slabiky totožné s našimi. Samotné slovo HAIKU má v slovenčine dve slabiky, v japončine 3: HA-I-KU...

Vo všeobecnosti je pokus preniesť poéziu na javisko risk. Staré známe “risk je zisk” bolo pre nás východiskom k zisku jedinečných skúseností a úplne nových pohľadov na zdanlivo banálne situácie.

Divadlo bez domova našlo domov v japonskej poézii
(recenzia)
Komunitné Divadlo bez domova pôsobí na divadelnej scéne už piaty rok. Za ten čas prešlo značným vývojom. Pôvodne bola jeho cieľovou skupinou komunita bezdomovcov, no v súčasnosti pracuje i s osobami mentálne či telesne postihnutými. K pôvodnej ambícii pomáhať ľuďom bez domova integrovať sa do spoločnosti tak postupne pribudli aj ďalšie. Proces integrácie, búrania stereotypných predsudkov a komunikačných zábran medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva tak neprebieha len vo vzťahu k divákovi, ale i vo vnútri samotného divadla. V súbore sa totiž tak zlučujú hneď viaceré skupiny spektra ľudí z okraja spoločnosti, ktoré sa medzi sebou snažia rozvíjať komunikáciu. Tak, ako väčšinová spoločnosť odmieta jednotlivé minority, aj medzi nimi navzájom často panujú predsudky. A tie sa dajú búrať jedine vzájomným spoznávaním. Napríklad spoločnou prácou na tvorbe inscenácie. Ako sa časom pozmenili úlohy divadla, menila sa aj jeho dramaturgia. Za prelomovú možno označiť tretiu inscenáciu, ktorou boli Dni mŕtvych (Dies muertos).
Kým dramatické predlohy prvých dvoch inscenácií (Krvavý kľúč a Oktagon) na prvý pohľad nemali výraznejšie tematické prepojenie, tretia inscenácia – z mexického prostredia – sa zameriava na čiastočné priblíženie u nás menej známej kultúry. A to, že nešlo o výnimočný jav, ale o systémovú zmenu, potvrdila najnovšia premiéra tohto divadla s názvom Haiku. Haiku je totiž označenie pre starú japonskú básnickú formu s pevne danou štruktúrou. Divák (ale i herci) tak majú možnosť zoznámiť sa s poéziou tejto ázijskej krajiny. Samozrejme, ani Dni mŕtvych ani Haiku nie sú edukačnými inscenáciami s ambíciou oboznámiť divákov s cudzou kultúrou. Ide skôr o zobrazenie jediného javu, ktorý však načrtáva diametrálne odlišný spôsob života, než je ten náš.
V prípade Haiku táto odlišnosť spôsobila aj jeden podstatný problém. Japonskej poézii sa totiž systematicky nevenoval žiaden slovenský prekladateľ, takže v slovenskom jazyku haiku prakticky neexistujú. Väčšina z použitých textov je tak sekundárnym prekladom z anglického alebo českého jazyka, ktorý pripravil režisér Patrik Krebs špeciálne pre potreby tejto inscenácie. Vynára sa tak otázka, k akému posunu prišlo oproti originálnym textom, na tú by však dokázal dať odpoveď len odborník na japonský jazyk. Stavba európskych jazykov a písma je navyše oproti japončine diametrálne odlišná. Z tohto dôvodu preklad v niektorých prípadoch porušuje pevne danú formu haiku (5 – 7 – 5 slabík). Nejde však o žiadne špecifikum, lebo rovnaký trend pri prekladoch tohto typu japonskej poézie prevláda.
Poukázaním na túto skutočnosť som nechcel znižovať kvalitu inscenácie, no je dôležité jednoducho upozorniť, že nejde o pôvodný preklad z originálu do slovenčiny.
A už vôbec nemožno tvrdiť, že by výber tejto témy bol zlou voľbou. Práve naopak. Poézia haiku sa na ploche jedného verša snaží v zdanlivo jednoduchej myšlienke zachytiť pominuteľnú krásu okamihu a zároveň na jednom momente vyobrazuje univerzálne krásno. Dochádza tak ku koncentrácii výnimočne silného symbolu na minimálnej ploche. V porovnaní s európskou poéziou tak ide o mimoriadne úspornú formu, ktorej estetické a filozofické kvality sú podané v omnoho koncentrovanejšej podobe. Inak povedané, estetické kritériá tradičnej západnej poézie vytvorili formy, ktoré čitateľa pomalým spôsobom samy vedú k pasážam tvoriacim gro celého diela. Snažia sa ho najskôr zaujať, aby ho mohli priviesť k posolstvu a nakoniec nechali estetický zážitok aj doznieť. Toto vo výstavbe haiku absentuje. Čitateľ sa musí na tento zážitok pripraviť a koncentrovať sám a sám ho nechať v sebe aj doznieť. Tak, ako básnik musí byť vnútorne pripravený na vnem, aj čitateľ musí byť v prvom rade sám pripravený, a samotná interpretácia diela je len vyvrcholením dlhšieho procesu, ktorý nemôže byť ukončený s poslednou slabikou básne. Presne toto sa podarilo tvorcom inscenácie preniesť aj na javisko, a to mimoriadne hodnotným spôsobom. Úspornosť, hutnosť a koncentrácia sú hlavnými charakteristickými znakmi poslednej inscenácie Divadla bez domova. Práve tento typ literárnej predlohy sa ukazuje ako mimoriadne vhodný pre komunitné divadlá, ktorých herci logicky nemôžu dosahovať kvality profesionálov či ochotníckych súborov dlhodobejšie a systematicky pracujúcich s amatérskymi hercami.
Predchádzajúce inscenácie Divadla bez domova využívali dramatický text. Hlavným interpretom bol pri tom herec, od ktorého schopností záviselo, ako bude mať tá-ktorá inscenácia vystavaný temporytmus a dramatické napätie. Vzhľadom na minimálne skúsenosti hercov sa často stávalo, že vypadávali z postáv, strácali koncentráciu a nechali sa ľahko ovplyvniť vedľajšími rušivými elementmi, čo malo na inscenáciu výrazne negatívny dopad. Aj v Haiku je hlavným nositeľom znaku herec, absentuje však dramatický text. V klasickom divadelnom slovníku by sa dalo hovoriť skôr o pásme inscenovanej poézie než o inscenácii. A práve minimum textu, jednoduchá javisková akcia a výrazná abstraktnosť hercom absolútne vyhovuje. Neznamená to totiž, že vynakladajú na javisku menej úsilia. Je rovnaké, iba je zamerané na detail – práca s ním je na mimoriadne vysokej úrovni. Zdanlivo jednoduchšia stavba oproti predchádzajúcim inscenáciám je tu dovedená do väčšej dokonalosti. Herci sú sústredení na každý krok. Repliky v jednom obraze tvorí maximálne šesť či sedem slov a protagonisti tak chápu ich presný význam. A to či už z hľadiska pointy, alebo úlohy v rámci výstupu. To všetko pramení v koncentrácii a vnútornom napätí, ktoré zapĺňa celý hrací priestor a pôsobí na diváka zvlášť intenzívne. Každý jeden z výstupov je zameraný na diváka s maximálnym sústredením. Nevšíma si technické nedokonalosti v javiskovom prednese a plne sa sústreďuje na plynúcu javiskovú akciu a význam slov.
V niektorých výstupoch absentuje textová zložka úplne, tvorí ich len javisková akcia. Nič to však neuberá na ich intenzite, práve naopak. Jedným z najvydarenejších obrazov inscenácie je príchod dvoch gejší na scénu (Denisa Okrutská a Uršula Kovalyk). Pomaly sa dostávajú do stredu javiska, otvoria slnečník. Jedna z nich pošepne druhej do ucha nevedno čo, obe sa pousmejú a spoločne odchádzajú. Banálna javisková akcia, ktorá by v inom kontexte bola zrelá na škrtnutie. Tu však pôsobí takmer hypnoticky. Divák tu absolútne prestáva vnímať, že jedna z herečiek je hendikepovaná a Uršula Kovalyk ju na scénu priváža na invalidnom vozíku. Tu skutočne nemožno hovoriť o vydarenom výstupe komunitného divadla, ale o plnohodnotnej divadelnej práci, za ktorú by sa nemuselo hanbiť žiadne profesionálne divadlo.
Tvorcom sa navyše podarilo preniesť do inscenácie jeden z charakteristických prvkov východoázijskej kultúry, ktorý navyše hercom mimoriadne pomáha: pokoj, vyrovnanosť a úspornosť pohybu. Táto taká typická východná črta, ktorá sa pri tvorbe typov postáv z východnej Ázie často používa, aj tu spĺňa mimoriadne dôležitú úlohu. Zabraňuje hercom skĺznuť do falošného afektu, „prehrávania“ a kŕča, ktoré boli u hercov tohto divadla viac než časté. Naopak, nahrádza ich prirodzenosť a uvoľnenosť, na „hony“ vzdialená civilnosti.
Aj expresívnejšie výstupy (napr. so samurajom Augustínom Horváthom) pôsobia prirodzene a uvoľnene.
Precízny prístup a práca inscenátorov sa odzrkadlili v temporytme inscenácie. Hoci sa pohybuje neustále v jednej hladine, rozhodne nepôsobí monotónne. Naopak, spolu s už spomínanou sústrednou energiou, ktorá plynie z javiska smerom k divákovi, udržiava hľadisko v neustálej pozornosti a nepretržitom napätí. Tento efekt podporuje aj hudba Martina Hasáka, ktorá využíva a varíruje tradičné japonské motívy. Divák ju síce časom zdanlivo prestáva vnímať, no presne to je jej úloha – pars pro toto. Je to totiž práve hudba, ktorá pomáha plynulosti deja. Podvedome neustále pôsobí na divákovo vnímanie, no neruší a ani na seba neupozorňuje, ale plne pracuje v prospech celku, ktorým je javiskový tvar.
Videoanimácie Veroniky Obertovej, ktoré sa premietajú na zadnú stenu javiska, tvoria kontrast voči tradičnému Japonsku vyobrazenému na scéne. Tvorí ich základný symbol, konkrétne haiku, no spôsobom vyobrazenia odkazujú na súčasnú japonskú kultúru. Napríklad už spomínaný výstup samuraja dotvára ostrá grafika charakteristická pre japonské animované filmy, animácia pre haiku o hadoch je vytvorená v štýle počítačovej grafiky polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Na záver treba pripomenúť ešte jeden mimoriadne podstatný fakt: Divadlo bez domova je v prvom rade komunitným a až potom divadlom. To znamená, že jeho prvoradou úlohou je práca s ne/hercami. Samotný javiskový tvar je tak sekundárnym produktom. Nie je cieľom, ale prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Jeho zmyslom je práca s už spomínanými skupinami obyvateľstva z okraja spoločnosti. Skutočnú spoločenskú hodnotu môže posudzovať najmä odborník z odboru sociálnej práce. A to nie primárne na základe videného predstavenia, ale podrobnejším výskumom. Je však potešiteľné, že v tomto prípade aj spomínaný druhotný produkt vykazuje estetické kvality a myšlienkovú hĺbku. A netreba ani použiť dôvetok „v kontexte komunitného divadla“. Na ploche asi štyridsiatich minút sa totiž tvorcom podarilo vytvoriť koncentrovaný, s divákom komunikujúci a esteticky hodnotný javiskový tvar.

Miro Zwiefelhofer
Publikované v časopise KOD č. 02/2010

You might want to know...

Premiéra

25.NOVEMBRA 2009

Štúdio 12, Bratislava

Hrajú:

Denisa Okrutská

Cecília Maderová

Veronika Ježová

Jela Matuškovičová

Uršula Kovalyk

Joshua Kanálosh

Zdeněk Langer

Augustín Horváth

Anton Eros

Matúš Ježo

Video-animácie:

Veronika Obertová

Hudba:

Martin Hasak

Scéna:

Slavo Bachorík

Oleg Šuk

Produkcia:

Uršula Kovalyk

Kostýmy , výprava a réžia:

Patrik Krebs

Anton

2009

Uršula

Links

www.divadlobezdomova.sk